Komora veterinárních lékařů České republiky

KVL ČR byla založena zákonem 381 České národní rady ze dne 11. září 1991 o Komoře veterinárních lékařů ČR, ve znění pozdějších předpisů.

Představujeme – Ladislav Stodola

  Společenská rubrika

Euro PR

Ladislav Stodola

I na “horniakoch” sa rodí veterinári

 

S prezidentem Komory veterinárních lekárov Slovenskej republiby MVDr. Ladislavem Stodolou jsem se poprvé setkal na společném jednání představenstev v Nízkých Tatrách. Muž, kterému jsem byl představen, vypadal spíš jako generál zelených baretů než jako veterinář. Ve společnosti je to ovšem sympatický usměvavý muž s úžasným smyslem pro humor a zřejmě vrozeným talentem okouzlovat nejen ženy. O jeho odbornosti svědčí to, že si ho slovenští veterináři zvolili prezidentem. Přesto moje obsese s přezdívkami to i tentokrát měla jednoduché „Rambo“. I z fotografi í je doufám patrné, že i jeho příjmení je dokonalé nomen omen.

V které části vaší krásné země jste se narodil a jak jste prožil dětství.

Narodil som sa, ako sa u nás na Slovensku hovorí na „horniakoch“, v malej dedinke pri Žiline. Dedinka sa volá Marček a leží na brehu rieky Váh pod Hričovskou priehradou. Tato dedinka mala v mojej mladosti len 30 domov a je paradoxné, že v katastri obce bolo viac rekreačných chát ako popisných čísel domov. Aj z toho sa dá usudzovať, že príroda a hory sú tam nádherne. Detstvo som prežil klasicky ako chlapec z dediny, škola, hra na indiánov, chytanie rýb, pálenie jánskych ohňov, futbal, prvé cigarety, prvý alkohol, a samozrejme aj prvá platonická láska. Po „malej“ základnej škole od 5. ročníka som začal chodiť do „veľkého“ mesta do Žiliny. Tam som aj dokončil základnú deväťročnú dochádzku. Takže detstvo som mal z môjho pohľadu pekne.

Rozhodnutí pro studium veterinářství byla náhoda, racionální rozhodnutí nebo „rodinné prokletí“?

Tak rodinné prokleti to nebolo, lebo moji rodičia, ani nikto z mojej rodiny neboli veterinári, nemali vysokú školu a boli jednoduchí ľudia. O to viac si ich vážim, lebo urobili všetko, aby sme s bratom vyštudovali, aj keď to bolo pre nich niekedy ťažké. A čo sa veteriny týka, tak racionálne rozhodnutie by som spojil s náhodou. Keď som bol malý, chcel som byť tak ako všetci chlapci najskôr smetiarom, potom pilotom a najviac ma držalo byť sanitkárom zo sirénou. Potom išiel niekedy v TV seriál o levici Elze a to ma dostalo. Chcel som ísť do Afriky ošetrovať levy. Tak som si zistil že by som mal ísť na veterinu a predtým najlepšie na SPTŠ – strednú veterinárnu a poľnohospodársku školu.

 

… na žilinské devítiletce

Samozrejme, že doma sme nejaké zvieratá chovali, ale veterinára, čo si pamätám, sme doma nikdy nepotrebovali. Asi ho vždy predbehol mäsiar. No a tak som po základnej škole odišiel do Košíc na strednú poľnohospodársku školu. Bola to škola, ktorá mi síce skoro nič nedala, ale na druhej strane to bola obrovská škola života. Veď v 15 rokoch som sa začať starať o seba sám a štyri roky stráviť na priváte, kto by to nechcel? Ale aké bolo moje sklamanie, kde sme mali prvú prax a ocitol som sa miesto zoologickej záhrady v maštali medzi kravami a ošípanými. Tak a hneď som pochopil, že Afrika sa mi rozplynula v silnej realite socialistického poľnohospodárstva. No a potom už nebolo čo riešiť, iba túžbu po vysokej škole veterinárnej. Je pravda, že to som mal už úplne jasno a veterina ma chytila a začala ma aj baviť. Len aby to nebolo také jednoduché, na univerzitu ma hneď na všeobecné veterinárstvo nezobrali, a tak som musel nastúpiť diaľkovo na odbor hygiena potravín a prvý ročník som si odpracoval na bitúnku v Púchove. Po prvom ročníku som prestúpil na všeobecné veterinárske lekárstvo a keď som tam konečne bol, tak pred nástupom do tretieho ročníka nejaký mudrlant na univerzite vymyslel, že vyberie 20 študentov z druhého ročníka a vytvorí z nich novy odbor „biotechnológ“ a čuduj sa svete, bol som medzi vybratými do experimentu. Našťastie po jednom semestri to museli zrušiť, lebo to bolo protizákonné preradiť študenta na iný odbor bez jeho vedomia. A tak nás zase zaradili medzi „normálnych“ vetov a pokračovali sme už konečne do konca štúdia ako všeobecní veterinárni lekári.

… léta vojenská, léta veselá

 

Nikdo mně nic neřekne o radostech studentského života, vypadá to, že všichni veterináři jsou abstinenti a žijí v celibátu.

Ako som už povedal, študetský život na strednej škole to bola škola života. Naučil som sa variť a nie len instantné polievky. Hlad naučí každého študenta kulinárskej kreativite. Proste naučil som sa starať o seba sám. Tešil som sa raz za dva mesiace domov k maminej sukni, k jej jedlu a hlavne som si užíval, čiastočnú imunitu na domáce práce. Veď študent, keď príde domov raz za dva mesiace, si musí oddýchnuť!

Na vysokej škole to už bola pohoda, to som bol už dospelý a užíval som si študentský život naplno. Veď viete o čom hovorím… Začiatok štúdia bol pre mňa ako absolventa poľnohospodárskej školy síce ťažký, ale dalo sa. Môžem povedať, že som závidel spolužiakom, ktorí mali takzvanú fotografi ckú pamäť a keď si niečo prečítali raz zapamätali si skoro všetko. To ja som sa musel dosť drieť, aby bol výsledok rovnaký. A čo sa týka toho celibátu a abstinencie, tak sa priznám, že to som sa snažil porušovať v rámci možnosti financií a času.

Tak jsme se toho zase moc nedozvěděli. Jen takové spiklenecké mrknutí okem. Tak zkusíme třeba vojnu. Udělala z mladého veterináře muže? Nebo se vám podařilo se jí vyhnout?

Vojne by sme sa v tom čase asi vyhli všetci, keby sme mohli, a závideli sme tým zdravým s modrými knižkami. Vlastne doteraz neviem, ako si to tí zdraví vybavili… Áno, bol som samozrejme na vojne a ako skoro každý veterinár hneď na začiatok som putoval do Grabšteinu a potom ma prevelili do Konic pri Přerově.

 

…na univerzitě

Už to asi nie je tajnosť, bol tam strážny útvar a mal som na starosti 10 psov a s doktorom medicíny sme sa starali o rotu vojakov a striedali sa na ambulancii! Keď si teraz na to spomínam, je mi smiešne. Ale bol to krásne zabitý čas. Kde sme nemali čo robiť a „narušiteľ socialistického zriadenia spal“, tak sme zberali lesné jahody v strážnom priestore a vojakov po vychádzke z krčiem.

A co vstup do praxe a potom privatizace a podobné drobnosti?

… středoevropský kongres v Brně, 2007

 

Ako študent som strávil veľa času každý rok v pionierskych táboroch ako vedúci na Liptove. Ten mi tak učaroval, že som chcel po škole ísť pracovať do Liptovského Mikuláša. Žiaľ, nebol, tam miesto, tak ako aj v mojej rodnej Žiline. A keďže som nemal ja ani rodičia žiadne kontakty a možnosti umiestnenia, musel som ísť tam, kde bolo voľné miesto, a to bola Nitra. S odstupom času som ale spokojný, lebo Nitra mi dala rodinu a dvoch a samozrejme aj čiastočne kariéru v praxi veterinárneho lekára. Nitra ako poľnohospodárske centrum Slovenska, mala v tom čase vysoké stavy hospodárskych zvierat a dostatok práce pre veterinárnych lekárov.

Takže tu som nastúpil na klasický obvod. Podľa mňa ako veterinári sme sa v porovnaní s ostatnými profesiami mali výborne. Mohli sme používať súkromné autá, v autách sme mali vysielačky, každý sme mali veterinárneho technika, nikto nám nekontroloval pracovný čas, lieky a nástroje sme si chodili fasovať do skladu, koľko sme chceli. Ale aj tak, ako náhle sa zmenil režim po roku 1989 a bola možnosť privatizácie, neváhal som ani minútu a bol som medzi prvými, kto vstúpil do novovzniknutej Komory veterinárnych lekárov. Zo začiatku to bola obrovská obava o budúcnosť, uživiť seba a rodinu samostatne, ale naučili sme sa a dnes tento krok neľutujem.

A jako u každého bych chtěl vědět něco „o mé rodině a jiné zvířeně“, jak říkával Gerald Durrel.

Zverina v súčasnosti u mňa nemá moc priestor, lebo sme celá rodina rozlietaná. Ja, manželka aj chalani nie sme doma celé dni a tak v našej domácnosti majú priestor na život iba papagáj a rybičky. Psíkov sme mali v minulosti, ale teraz by iba trpeli samotou. A ta dvojnohá zverina, s tou som spokojný, len niekedy si navzájom „skracujeme reťaz“. Aj som si myslel, že mladší syn pôjde v mojich šľapajach, lebo od malička chodil so mnou do práce a asistoval, no v pätnástich rokoch to sekol a rozhodol sa pre medicínu a už je v piatom ročníku.

 

… stodolovští chalani, mimořádně spolu, Tatry 2011

Starší je už hotový právnik a buduje si kariéru v advokácii v Bratislave. Je asi po manželke, lebo ta je tiež právnička. Takže zhrnuté a podčiarknuté, nikoho z rodiny som veterinára nemal a vyzerá to tak, že nikoho už ani mať nebudem. Asi som výnimka. Na druhej strane poviem pravdu, že aj tak som spokojný, že si vybrali profesie, aké si vybrali.

… Dolní Kubín – zasedání KVL, 2009

 

A máte i nějaké soukromé koně a koníčky?

Koňa som vždy túžil mať, ale ja si priania začnem plniť až na dôchodku. Zato koníčky sa mi menia. Od malička som modeloval, mal som chovateľskú stanicu boxerov, hrával volejbal a pod. Potom sú koníčky, ktoré čakajú na môj voľný čas a trpezlivosť. Aj preto mám rybársky lístok a na ryby nechodím a poľovný lístok aj zbrojný pas, no ani na poľovačky nechodím a dokonca ani zbraň nemám. V súčasnosti najviac relaxujem v prírode a v horách na vysokohorskej turistike. No a sem tam idem spoznávať svetové krajiny očami slovenského veterinára.

Jak se vyvíjela vaše kariéra až k funkci prezidenta KVLSR?

Čo to je kariéra? Ako som už povedal, v profesnom živote som začal v nitrianskom regióne na klasickom obvode, kde čiastočne pracujem dodnes. Už po revolúcii som začal pracovať aj zo spoločenskými zvieratami vo veterinárnej nemocnici, aby som nakoniec pred tremi rokmi založil v Nitre veterinárnu kliniku Vet-Centrum. V súčasnosti na klinike pracuje šesť veterinárnych lekárov. Pár rokov po privatizácii na Slovensku začala absentovať nejaká profesná asociácia, ktorá by združovala veterinárnych lekárov v praxi hospodárskych zvierat.

Preto som ako jeden zo zakladateľov inicioval založenie Združenia veterinárnych lekárov hospodárskych zvierat a šesť rokov som bol poverený vedením tohto združenia. Čo sa týka Komory veterinárnych lekárov, tak som začal ako člen dozornej komisie a neskôr ako jej predseda. Po určitých problémoch, ktoré boli v Komore, ma na mimoriadnom sneme zvolili v roku 2006 za prezidenta, čo považujem za česť a dôveru členskej základne. Dnes som už v treťom funkčnom období a snažím sa, aby som si túto dôveru zaslúžil. Zároveň som už ale na sneme oznámil, že toto je aj moje posledné funkčné obdobie. Je to zodpovedná práca, do ktorej dávam veľa energie a voľného času. Baví ma to, ale niekedy je ťažké zosúladiť toľko povinnosti v teréne, na klinike a hlavne v Komore.

 

… Prezidium KVL SR po volbách, 2006

Pane prezidente, v čem vidíte současné i budoucí problémy vašeho oboru?

Ta zmena za 20 rokov a hlavne za posledných 10 rokov v našej profesii je obrovská. To, čo nás starších učili v škole, už v mnohých veciach dávno neplatí. Dnes sú nové liečivá, nové liečebné a operačné postupy, nová technika a diagnostika. Ale musím upozorniť, že hlavne chovatelia sú dnes niekedy na vysokej úrovni a požadujú od veterinárneho lekára profesionálne služby. A to nehovorím o „vygooglovaných“ špekulantoch. V medicíne sa lekári špecializujú a gynekológa nezaujíma oko alebo ucho pacienta, čo si veterinár nemôže dovoliť. Na Slovensku bolo pred 10 rokmi 70 % veterinárov v praxi hospodárskych zvierat a dnes je to úplne opačne a v praxi hospodárskych zvierat pracuje iba 30 % a tomu trendu sa musíme všetci prispôsobiť. Musíme si uvedomiť že veterina je tiež podnikanie, ale s veľkým dôrazom na etiku.

… Křest knihy – Historie KVL SR, 2006

 

Dnes jste již třetí období prezidentem důležité instituce. Co vás na té práci baví a co štve?

Táto práca vo vedení komory je taká zvláštna a neohodnotená charita. Za prácu si niekedy užijete viac kritiky ako pochvaly. Je to logické, keď je niekto spokojný, tak si to nechá pre seba, ale keď je nespokojný, tak to potrebuje dostať zo seba von. Myslím, že sme v Komore za posledné roky urobili veľa, ale to je zásluha celého kolektívu a nie len jednotlivca. Našu prácu ale musia oceniť členovia a hlavne budúcnosť, lebo to je pravé a skutočné zrkadlo pravdy.

V prvom rade sa už dlhé roky snažím dávať dokopy celý náš veterinárny stav, lebo to je základ našej profesnej sily.

V druhom rade je to snaha zabezpečiť legislatívne podmienky pre výkon súkromných veterinárnych činností. Ale uznajte, ako sa to dá, keď čo som vo funkcii už šesť rokov, zmenilo sa šesť ministrov a tým pádom celé osadenstvo rezortného ministerstva a traja ústrední riaditelia ŠVPS. Takže riešiť legislatívu v našej oblasti je niekedy problematické, lebo politici a lobbisti nám dýchajú na krk. Za jeden z ďalších problémov považujem, že nie je zjednotená európska legislatíva v našej veterinárnej oblasti. Či už sa to týka liekovej politiky alebo samotného výkonu odborných veterinárnych činností, vzdelávania ap. Národné legislatívy sú rozdielne.

 

… lyžařské preteky v Dolním Kubíně a pak, prezidenti u křížku na Slavkovském štítě

Ďalej naše povolanie začína napádať činnosť takzvaných para-veterinárov, ktorí začínajú fušovať do odbornej práce našich členov. No a v neposlednom rade naše veterinárne univerzity produkujú študentov ako na páse. Ja chápem, že je to o politike a fi nanciách, lebo čo študent, to balík peňazí pre školu. Ale to nie je dobre a niekedy to môže byť na úkor kvality.

 

Co byste přál do budoucnosti, sobě, veterinářům, Komoře, českým kolegům a třeba i vaší zemi, Evropě, světu.

Hlavne svetový mier. Ale vážne. Sebe neprajem vlastne nič, lebo z nadhľadu mám všetko, pokiaľ ma zdravie nezradí. Našej, ale aj vašej krajine prajem, aby sme mali zodpovedných politikov, ktorí si budú vážiť našu ťažkú profesiu, a tak budú pristupovať aj k tvorbe veterinárnej legislatívy. Všetkým českým kolegom prajem veľa zdravia, veľa spokojných klientov a aby mali dostatok práce, za ktorú budú aj patrične ohodnotení. No a na záver chcem poďakovať vedeniu a predstavenstvu vašej komory za ústretovosť a doterajšiu vzájomnú spoluprácu medzi našimi komorami.

Pane prezidente, děkuji za bleskové odpovědi a několik fotografi í ze soukromí. Děkuji za vzornou spolupráci a těším se na brzkou viděnou na sněmu. Máte u mne růži nebo jakou kytku vlastně pijete.

   

Zdenek Stehno,
EURO P.R.