Eutanázia zvierat

Andrej Bugarský, Daniela Takáčová

Eutanázia stále predmetou diskusie

Pri hľadaní odpovede o oprávnenosti uskutočňovať eutanáziu to nie je také jednoznačné. V Slovenskej republike je v súčasnosti veľmi nepravdepodobné, ba priam vylúčené, prijatie právnej úpravy umožňujúcej regulovaný odchod zo života človeka. Samotná ústava SR síce v čl. 15, ods. 2 obsahuje úpravu, podľa ktorej nikto nesmie byť pozbavený života, iba ak by sa to stalo konaním, ktoré nie je spojené s trestnoprávnou zodpovednosťou. Znamená to, že ak by bola prijatá právna úprava umožňujúca vykonanie eutanázie u človeka, nebolo by to v rozpore s najvyšším právnym predpisom v Slovenskej republike.

S pribúdajúcim vekom sa stále viac stotožňujeme s názormi tých, ktorí za správne považujú prijatie právnej úpravy umožňu- júcej, resp. nevylučujúcej možnosť vykonať bezbolestné usmrtenie človeka z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nie smrť ako stav, ale proces “odchádzania” – zomierania je to, čo budí obavy a nastoľuje otázku potreby prijatia predpisu tohto druhu. Stalo sa tak už vo viacerých vyspelých demokraciách. Nie je našou úlohou, ani sa necítime byť kompetentní pokračovať v rozvíjaní tejto témy, pokiaľ ide o človeka, kde práve najťažšie riešiteľnou je otázka právna (obava zo zneužitia eutanázie samej osebe). Riešeniu by pomohlo analyzovanie tvrdenia, že tak ako existuje právo na život, existuje aj právo na smrť. Slobodou človeka je aj právo rozhodovať o svojom živote. Samovražda nie je trestným činom, pomáhanie k samovražde však áno. Iná je situácia pri usmrcovaní zvierat. Právna úprava umožňuje usmrcovať zvieratá v taxatívne uvedených prípadoch. V § 22, ods. 4 zákona o veterinárnej starostlivosti č. 39/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov je uvedené: “Primeraným dôvodom na usmrtenie zvieraťa je

a) prípad nutnej obrany a krajnej núdze;

b) usmrtenie jatočného alebo iného zvieraťa využívaného na získavanie produktov živočíšneho pôvodu;

c) usmrtenie zvieraťa v schválenom pokuse;

d) bezbolestné usmrtenie zvieraťa z dôvodov jeho nevyliečiteľnej choroby, závažného alebo rozsiahleho poranenia alebo veku, ak je jeho ďalšie prežívanie spojené s nepretržitou bolesťou alebo utrpením; bezbolestné usmrtenie po predchádzajúcom zbavení vedomia môže vykonať len veterinárny lekár, okrem skončenia utrpenia zvieraťa v naliehavých prípadoch, ak nemožno rýchlo zabezpečiť pomoc veterinárneho lekára;

e) usmrtenie zvierat pri eradikácii, kontrole, prevencii a diagnostike chorôb a deratizácii;

f) usmrtenie nechcených zvierat, ak pre ne nie je možné zabezpečiť náhradnú starostlivosť, neplatí pre služobné zvieratá;

g) ulovenie zvierat povoleným spôsobom.”

Pozornosť zameriavame na jeden z vyššie uvedených dôvodov, na možnosť usmrtiť zviera nechcené.

V humánnej praxi sa rozhoduje v prípade interrupcií za nascitura (dieťa počaté – ešte nenarodené), ktorý ešte slobodnú vôľu nevie prejaviť. Ak ide o žiadosť človeka o vykonanie eutanázie v SR, nevyhovie sa takémuto prianiu ani subjektu, ktorý vôľu vie prejaviť slobodne, určito, vážne, bez omylu, pri plnom vedomí. Porovnanie je potrebné, keďže subjekt práva – človek – majiteľ zvieraťa, rozhoduje za neho (za zviera) ako o svojom majetku, o veci, ktorou zviera nesporne, ako subhumánny živočích, je. Je to tak napriek tomu, že zviera je tvor, spôsobilý pociťovať bolesť, vyžadujúci si zvláštnu starostlivosť.

Platný právny poriadok nedostatočne upravuje vzťah medzi vlastníkom a zvieraťom. Podľa Ústavného súdu SR zviera nemôže byť subjektom práv, ktoré sú zaručené podľa druhej hlavy ústavy SR. Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy SR zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty, preto zviera môže byť vo vlastníctve. Ochrana takýmto živým tvorom (“živým veciam”) je poskytovaná právnymi úpravami rešpektujúcimi ich zvláštnosti. Patrí sem aj právna úprava, ktorej cieľom je vylúčiť ich týranie, a to nielen úmyselným konaním, ale i nedbanlivostným konaním. Dokladom toho sú skutkové podstaty priestupkov a iných správnych deliktov uvedených v zákone o veterinárnej starostlivosti, a najmä skutkové podstaty trestných činov (§§ 378, 378 a) TZ).

Seneca je autorom hlbokomyseľného citátu: “Nie je dobrom život, ale dobrý život.” Smrť je koniec využívania daru, ktorý každý živý tvor (človek i zviera) v podobe života dostal. Smrť ako stav prichádza po procese zomierania, ktoré môže byť “príjemné – dobré”, krátke, bezbolestné alebo naopak, iné, spojené s bolesťou a utrpením.

Viackrát v živote sme boli pred operačným zákrokom uvedení do narkózy a nebolo to nič nepríjemné. Od toho času sa smrti nebojíme a ak máme nejaké obavy, tak to súvisí nie so smrťou, ale so zomieraním. Videli sme viacerých ľudí zomierať, videli sme zhasínať poľovnú zver i smrť jatočných zvierat, ktorá nastala schváleným postupom po predchádzajúcom zbavení vedomia. Videli sme i umieranie zvierat zabíjaných rituálnym spôsobom. V prípade smrti zvierat, ktoré môžu ukončiť svoj život “dobre” alebo “zle”, rozhodnutie človeka by malo byť jasné. Malo by byť vylúčené pôsobenie vplyvov, ktoré vyvolávajú utrpenie rôzneho druhu, pred dosiahnutím stavu, ktorým je smrť.

Nepozeráme sa na eutanáziu ako jediné riešenie stavu, keď sú útulky plné zvierat a je viac ako pravdepodobné, že pre väčšinu tam umiestnených poľutovaniahodných zvierat sa nepodarí nájsť umiestnenie v náhradnej starostlivosti. Samotní ochrancovia zvierat, ktorí sa nestotožnili s možnosťou “odchodu” psov a psíkov takýmto spôsobom, by si mali zodpovedať neľahkú otázku: “Po tom, čo sa tu povedalo, je správnejšie otvorene sa hlásiť aj k takémuto, zákonom dovolenému riešeniu, alebo napr. nechať psíka čakať na umiestnenie do náhradnej starostlivosti v nezateplenej búde umiestnenej na voľnom priestranstve pri -20 0C?”

V tomto prípade je to vlastne to, čo sa označuje ako “pasívna eutanázia”, pričom však nejde o “dobrú smrť”.

Nie je nijakým tajomstvom, že samotní ochrancovia zvierat, ktorí dôverne poznajú situáciu v útulkoch v SR, uvádzajú, že práve z kapacitných dôvodov už psíky z karanténnej stanice musia uvoľňovať miesto tým, ktorí prídu neskôr, a že už po príchode psíka do útulku prebieha selekcia. Pracovník útulku rozhodne, ktorý psík “má právo” žiť, lebo má šancu byť “adoptovaný”, a ktorý toto právo nemá. Stále je viac psov opustených ako “adoptovaných” a tieto nožnice majú neustále tendenciu sa roztvárať. O nie dobrej situácii s chovom spoločenských zvierat a o pokusoch regulovať ich počet sa už popísalo viac ako dosť konštatovaní. Dovolíme si pripomenúť stanovisko Ústavného súdu SR tlmočené v náleze č. 140/1997 Z. z. Ústavný súd v senáte prerokoval návrh generálneho prokurátora SR a rozhodol, že všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta SR Bratislavy o chove zvierat na území hlavného mesta SR, nie je v súlade s ústavou SR a niektorými zákonmi. Pokus mesta regulovať počty zvierat v bytoch a v bytových domoch tak neuspel.

Krok smerujúci k náprave nežiaduceho stavu v chove spoločenských zvierat, najmä psov, malo predstavovať prijatie zákona č. 282/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý je však ukážkou nedokonalosti tých, ktorí na jeho príprave pracovali. Isté zlepšenie mohlo priniesť prísne kontrolovanie splnenia povinnosti chovateľa zabezpečiť nezameniteľné označenie svojho psa (do 30. IX. 2013) a jeho prihlásenie do evidencie, čo bola povinnosť uložená majiteľom psov zákonom o veterinárnej starostlivosti a zákonom o niektorých podmienkach držania psov. Pokiaľ túto povinnosť zákonodarca neodložil zmenou zákona.

Tí, ktorí sa považujú za ochrancov zvierat, nie vždy nimi aj naozaj sú. Sami sa považujeme za ochrancov zvierat “len” z hľadiska boja za vylúčenie ich týrania. To preto, že nie sme vegetariáni, a preto nie sme proti usmrcovaniu jatočných zvierat predpísaným spôsobom, po predchádzajúcom zbavení vedomia s tým, že počas ich výkrmu boli rešpektované všetky kritériá welfare.

Nemôžeme sa považovať za “dokonalých” ochrancov zvierat aj preto, že svojho času sme vykonávali právo poľovníctva. Sme uzrozumení s potrebou vykonávať deratizáciu, čo je spojené s usmrcovaním nežiaducich hlodavcov, ktoré sú tiež živočíšnymi stavovcami. Nemáme nič proti dobre a správne fungujúcim zoologickým záhradám, máme isté výhrady k putujúcim cirkusom s nie- ktorými zvieratami. Sme proti pytliactvu a kládli sme si otázku, či je v zhode s právnou úpravou platnou v SR lov rýb na živú návnadu (tiež živočíšny stavovec). Nepripojili by sme sa k volaniu tých, ktorí kričia “vráťte nám koridu!” (Katalánsky parlament schválil uskutočňovanie tejto krvavej zábavy, ktorá by sa údajne mohla dostať dokonca do kultúrneho dedičstva UNESCO.) Nepáči sa nám, ak sa zabíjajú veľryby, ničia plochy, na ktorých zimujú sťahovavé vtáky. Sme za tvrdé sankcionovanie organizátorov psích zápasov (aj kohútích), sme za potrestanie “tiež chovateľov”, ktorí nezabránili útekom svojich psov a za prísne potrestanie chovateľov, ktorí opustili svojich zverencov, sme za potrestanie tzv. množiteľov psov. Vadí nám správanie mnohých predajcov rýb v predvianočnom období, nerešpektujúcich predpisy regulujúce nakladanie s predávanými rybami. Vadia nám poľnohospodári, ktorí sa nedostatočne starajú o hospodárske zvieratá. Tie sa často nachádzajú v zlých zoohygienických podmienkach, sú zle živené a ošetrované. Veríme, že čoskoro budeme svedkami konca využívania klietkového chovu nosníc. Tiež rešpektujeme skutočnosť, že vo voľnej prírode sú potravou pre rôznych predátorov iné zvieratá. Neodsudzujeme chovateľov plazov za to, že svoje zvieratká kŕmia živou potravou. Aj pes ako mäsožravec je kŕmený mäsom iných zvierat.

Priali by sme si, aby všetkým ľuďom bolo jasné, že pojem zviera je viac zahrňujúci ako pojem pes. Sme proti tomu, aby sa o niektorých psoch patriacich k vybraným plemenám hovorilo ako o nebezpečných. Nebezpečný nie je pes, môže ním byť len zlý, nekvalifikovaný chovateľ. Zabojujme za správne a realizovateľné projekty. Aj dnes existujú miesta, kam sa nevidiaci nedostane so svojim vodiacim psom, sú “chovatelia”, ktorí trvajú na vykonávaní nedovolených zákrokov na ich zvieratách, ktorí vyžadujú od svojich zvierat výkony prekračujúce ich biologické schopnosti a i. Majme radi všetky zvieratá, buďme však realisti, veďme k pestovaniu správneho vzťahu ku zvieratám deti a mládež, nebuďme ľahostajní ku konaniu necitlivých ľudí.

Dôverujme slušným veterinárnym lekárom pripraveným pomáhať chovateľom, ich miláčikom (nielen psom), rešpektujme ich stanoviská ako odborníkov disponovaných prognosticky hodnotiť nálezy u nimi vyšetrených pacientov. Buďme spôsobilí súdne posúdiť možnosti chovu zvierat, aby ich ďalší život bol naozaj dobrý.

Majme na pamäti: nikomu nepomôžeme, ak tajíme realitu, alebo ju nechceme vidieť.