Roman Krištín Pohlad zo Slovenska na XXI. snem KVL ČR
kedy som po skončení náročného štúdia v Košiciach mal čerstvý diplom, ambíciu vykonávať prax, študentskú pôžičku na krku a dezilúziu s toho, že som síce doktor, ale pracovať na Slovensku nebudem, lebo nás je strašne veľa a KVL SR si prijala zákon, podla ktorého som mal povinnosť rok pracovať u súkromného veterinára, ktorý si samozrejme nikoho brať nebude, aby si nevychovával konkurenciu. Úplnou zvrátenosťou tohto systému bola požiadavka niektorích kolegov na to, aby sme im za túto prax platili a niektorí výskumníci si dávali podpísať záväzok, že si v ich blízkosti neotvoríme prax a ani ju tam vykonávať nebudeme. Najhoršie na tomto bolo, že už na samotnej univerzite nás naši pedagógovia pripravovali na to, že prax vykonávať nebudeme, argumentovali dokonca aj matematickými modelmi a namiesto toho, aby nás pripravili na klinickú prax, nás nepripravili vôbec na nič. Jediné ich odporúčanie bolo, aby sme šli čím skôr na úrad práce, alebo do zahraničia. Takže po takejto motivačnej kampani som vo svojom rodisku obehol asi 15 veterinárov, ochotný pracovať za minimálnu mzdu a keď ma všetci vypoklonkovali, od dverí som zamieril so sklopenými ušami a nenávisťou voči mafi i zvanej KVL SR, ktorá zo mňa a veľkého počtu mojich kolegov urobila chudobného drotára, za bratmi Čechmi, ktorí ma na počudovanie vítali s otvorenou náručou. Po roku praxe som sa vrátil, aby som vykonal tzv. komisionálne skúšky pred tými členmi KLV, ktori ma ako nechceného na prax nezobrali, nezdá sa vám to tak trochu zvrátené? A viete si predstaviť, aký boli všetci v mojom rodisku nadšený, keď som sa vrátil a otvoril si vlastnú prax a priniesol som si možno trochu viac vedomosti a skúsenosti, ako by mi dali oni? Slovensko pri vstupných rokovaniach s EU muselo odstrániť diskriminačné zákony, medzi ktorými bol aj zákon o KVL SR, ktorý presadzoval povinnú prax. Zákon bol napriek značnému odporu vtedajšieho vedenia komory zmenený a to bol svetlý bod pre ďalších študentov veteriny. Ono sa toho moc nezmenilo, počty študentov na vysokých školách prevyšujú neskutočným spôsobom reálne potreby nielen nášho oboru a na Slovensku bude mať za krátke obdobie titul asi každý občan, ale to je už iná kapitola, aj keď úzko súvisiaca. Preto ma nepríjemne prekvapila aktivita časti mojich kolegov, ktorí chcú v Čechách zaviesť totálnu diskrimináciu absolventov veteriny, a čo je pre mňa zarážajúce, že časť z nich sú mladšie ročníky, akoby kolegovia zabudli na svoje začiatky a chceli si ochrániť svoj biznis. Nechápem, načo je táto forma regulácie dobrá, to sa naozaj ani také slobodné povolanie, ako je veterinár, ne, neoslobodí od korporátneho a spolkového dedičstva Rakúsko-Uhorska? A úsmevne sú mi porovnávania veterinárnej praxe so zdravotným systémom. Varujem kolegov pred zavádzaním regulačných a stavovských prvkov z humánnej medicíny. Aj keď môže časť z nich vyzerať na prvý pohľad lákavo, nepoznáme ich a nevieme, ako sa v nich naši kolegovia pohybujú, a hlavne nepodielame sa na zhruba 90miliardovom balíku peňazí, ktoré do zdravotníctva v Čechách každý rok pritekajú. Takisto ma desí aktivita kolegov, ktorí chcú zaviesť povinné vzdelávanie pre členov KVL a ako príklad uvádzajú KVL SR. Ja by som im odporučil, nech sa idú pozrieť na slovenské vzdelávacie akcie organizované KVL SR, nech vidia, ako starí páni chodia z indexami a poslušne si dávajú potvrdiť účasť na seminári, lebo im za nedostatočný počet bodov hrozí nehorázna pokuta alebo dokonca vylúčenie, nech sa kolegovia zoznámia so systémom, kde vás ani dlhodobá práceneschopnosť neospravedlňuje pred povinnou účasťou na vzdelávacích akciách. Vzdelávanie je vec dobrá a potrebná, a je to dokonca jediný nastroj, ktorí môže ochrániť našu prax pred rastúcou konkurenciou, nemusí byť povinné, tak ako ani prax nemusí byť povinná, ak budeme chcieť udržať svoje praxe a svojich zákazníkov, budeme sa vzdelávať ako nikdy predtým a nemusí nám to nikto prikazovať.
|